Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

História obce Cabaj - Čápor

Z histórie našej obce

Pôvod oboch názvov

Cabaj - tento názov sa odvádza od ľudového pomenovania šantivého, dobiedzavého chlapčiska. Možno obyvatelia pôvodnej slovienskej osady často dobiedzali do cestujúcich, možno v pôvodnej osade žil dajaký široko-ďaleko známy dobiedzač - zbojník. A možno to ani nebol zbojník, ale hrdina, ktorý sa smelo staval proti tým, čo si chceli podmaniť, zotročiť jeho osadu, jeho ľudí. Vyskytuje sa aj priezvisko Cabaj.

Čápor - už na prvý pohľad súvisí s naším slovom čapnúť. Čapor bol pastierksy bič s krátkou rukoväťou. Iní dávajú tento názov do súvisu so starým (dnes už mŕtvym) slovom čapur, ktorým naši predkovia označovali klčoviská. Obidve základné slová však dokazujú, že Čaporčania boli oddávna pastiermi a roľníkmi, ktorí si zem pre svoj chlebík získavali aj klčovaním okolitých hájov.

Obidva názvy možno dať priamo i nepriamo do súvisu s množstvom hájov v tomto kraji. Napr. ešte pred I. svetovou vojnou boli tzv. biskupské háje od starodávnej Močenskej cesty na juh až po čiaru a stade západným smerom povedľa Štepníc a vinohradov až po Hrúšťovskú cestu. Podľa mapy spred 200 rokov boli háje za vinohradmi až po Výhon na Dubnickej ceste a nad Sadovou a Hoferskými roľami až po úsek Na dráhach. Háj na Prostrednom vŕšku bol už vtedz osamotený a Cerový háj siahal po Silašku tak ako dnes.

V cabajskom chotári boli háje podľa mapy z r. 1852 po východnej strane hradskej od tzv. Chotára až po koniec lesíka, kde je dnes morkáreň. Približne od Chotára po  tzv. Pieskovú jamu bola červená chrasť. Háj nad Veľkou Dolinou sa volal Šušník, pri starom breste bolo Fujavorské. Háj bol aj na Peškodári.

Prvé ľudské sídliská

Územie obidvoch našich obcí bolo osídlené už dávno pred naším letopočtom. Človek lovec aj človek pastier, hľadajúc nové lovištia alebo pastviská, postupoval najmä popri vodných tokoch. K tokom sa chodila napájať lovná zver, pri nich napájal aj svoj statok. Pri postupe hore naším potokom jedného i druhého najprv zvábilo územie dnešného Cabaja. Terénna terasa na pravom brehu potoka dala sa pomerne dobre prispôsobiť na bezpečné sídlisko. O dávnovekom osídlení hovorí objav mohyly z 10. storočia pred n.l. a pohrebisko skrčencov zo staršej doby boronzovej. Ďalší pastieri i roľníci museli ďalej a usadili sa na terase na ľavom brehu potoka, medzi potokom, dnešnou hradskou a Silaškou. Nedávny archeologický výskum objavil v bývalom "Kopci" kniežaciu mohylu mladšej doby broznovej. Medzi črepmi z rôznych nádob sa našiel i fragment, časť plastiky stojacej "venuše", ženy z plavenej hliny. Brušná časť a chodidlá sú zvýraznené, hlava a krk chýbajú. V mohyle chýbal centrálny hrob.

V Čápore sa vyskytli hrobové nálezy halštalské (800 - 600 pred n.l.), objavené bolo rímsko-barbarské čiarové pohrebisko (2.-4. stor. n.l.). Výskum tu objavil okolo 50 hrobov, bez milodarov, teda už kresťanských. Len v dvoch hroboch sa našli peniaze (za prevoz v záhrobí) a to z 11. storočia. Začiatkom 12. storočia sa ukončilo pochovávanie na dedinských radových pohrebiskách a začali sa používať tzv. kostolné cintoríny. Keďže pohrebisko nebýva ďaleko od osady, ľud, ktorý navŕšil mohylu "Kopec", mal osadu niekde na svahu tejto nadpotočnej terasz. Možno mal opevnenú osadu v dnešnom háji nad Silaškou.

Urohský kráľ Štefan v prvej polovici 11. storočia vydal nariadenie, aby si každých približne desať susedných obcí, osád postavilo kostol niekde v svojom optimálnom strede, hoci aj v pustom chotári, ale na dobre viditeľnom mieste. Možno predpokladať, že v strede vtedy jestvujúcich osád bol postavený kostol na chotárnom hrebeni na samom hornom severnom konci dnešného Čápora.

A keď začiatkom 12. storočia prišlo nariadenie pochovávať len na kostolných cintorínoch, vytvoril sa takýto cintorín aj pri tomto kostolíku. A ak tu nijaká osada nebola, časom isto vznikla. Môžeme však predpokladať, že už bola, veď Čápor sa už o pätdesiat rokov spomína ako stredne veľká, prípadne bohatá dedina.

Komu patrili naše obce

Cabaj sa prvýkrát spomína v Zoborskej listine z roku 1113 takto: "De villa Kuth est super flivium Cyrinc terminus terra factus, super ripam Nitrie est terminus fovea, de villa Scobol sunt termini de terra facti". Určuje sa tu poloha dedinu Kuth (dnešný Pereš). Spomína sa aj potok Cyrinc, dnešný Cedrón.

Čápor sa prvý raz pomína v listine ostrihomského arcibiskupa Martíria z r. 1156, ktorou dáva ostrihomským kanonikom desiatky zo 70 dedín, aby zažehnal ich časté hladovanie: "V Nitrianskej hradnej farnosti, z osád ... kde zbiera desiatky ... stredné sú ... Tulmacic, Uldruc, Capur." Desiatky dával právom, akým mu patrili. Dediny mu patrili ako fary. To znamená, že r. 1156 bola už v Čápore fara.

Cabaj sa vedno s Čáporom, Čechami a s Fabiánkou prvý raz spomína v listine Belu z r. 1248, ktorou daruje majetok nitrianskym hosťom. V opise hraníc nitrianskeho chotára čítame: "... smeruje k ceste zvanej Malá cesta, potom prechádza k inej veľkej ceste, ktorou sa ide do Šale a po nej popri chotári grófa Jindricha a chotári Čecha a Čápora..." a v spiatočnom smere. "... a pokračuje do Fabiánovej doliny..." V tej istej listine sa spomína aj zem jobbagionov (vojenských služobníkov) Nitrianskeho hradu Vuus, v iných prepisoch Buš. Cabaj je v tejto listine formou Choboy..."a o krátko sa spája s územím Nitrianskeho hradu menom Choboy..." To svedčí aj o tom, že Cabaj bol majetkom Nitrianskeho hradu.

Čápor bol oddávna majetkom Nitrianskej kapituly, potom Nitrianskeho biskupstva. No roku 1312 Matúš Čák Trenčiansky, obsadiac majetky biskupstva, daroval ho svojím zaslúžilým ľuďom Filipovi a jeho bratovi. Čapor sa vrátil do majetku biskupstva až o päť rokov po Matúšovej smrti, teda r. 1326.

Cabaj sa roku 1533 spomína ako zemianska dedina. A tu sa naskytuje otázka prečo neboli zemani aj v Čápore? Odpoveď treba hľadať vo vtedajšom civilnom zvykovom práve, ako aj v cirkevnom práve. Nitriansky hrad bol kráľovským majetkom a rovnako bola kráľovským majetkom aj pôda patriaca hradu. Ak kráľ dakoho povýšil do zemianskeho stavu a daroval mu pri tejto príležitosti aj pôdu, mohol ju darovať len zo svojich majetkov. A pretože cabajský chotár bol kráľovským majetkom, králi z neho občas vydelili, vykrojili niekoľko popluží novým zemanom. Roku 1417 sa spomína zemianska rodina Cabajovcov (Czabai). Jeden z nich, Tomáš, prednášal na Viedenskej univerzite metafyziku. Roku 1582 sa Cabajovci znova spomínajú v Cabaji.

Čápor bol majetkom biskupstva, teda cirkevným majetkom, a ten sa podľa cirkevného práva nesmel deliť, ani drobiť. Ak sa teda niektorý Čáporan vyznamenal tak, že ho kráľ povýšil do zemianskeho stavu, nemohol dostať pôdnu odmenu v čáporskom chotári. Kráľ mu ju vydelil na niektorom svojom majetku a nový zeman z Čápora odchádzal na svoju vlastnú zem.

Treba pripomenúť, že ani v Cabaji neboli len samí šľachtici a zemani. Popri sluhoch na panstvách a u bohatších zemanov boli tu aj samostatní roľníci a želiari poddaní Ostrihomského arcibiskupstva.

Prvé listinne zachované mená Cabajanov a Čáporanov

Cabaj:

R. 1417 Tomáš Czabai ( z Cabaja) prednášal na Viedenskej univerzite. R. 1539 sa spomínajú Pénzešovci a Šarkozyovci. Rodina Cabajanov hrala v 16. a 17. storočí v stolici významnú úlohu. V prvej polovici 17. storočia (1630) sa spomína rodina Szorényiovcov. Vtedy sa už spomínajú aj Juraj Illéš, Ján Illéš a Hančok. R. 1640 vystupujú ďalší cabajskí zemani: Major, Farkas, Nagy, Zibák, Balasy, Balogh, Madurka, Vizgobaj a Roháč Peter. R. 1727 ďalší: Korpáč a Kováč, ako aj Illyésovci.

Daňový súpis z r. 1750/51 uvádza ďalšie mená: a) zemani: Šotét, Gellérd, Thúróczy, Salaj, Lendvay, Michal Baláži, Šermický, Košťan b) libertini: Lačkovič, Ujvári, Žovinec, Kasiba, Németh a Utlačár,  c) árendátori (nájomníci): Palla, Mindák, Srňák, Bjema, Blaškovič, Švarc d) roľníci - gazdovia: Arpáš, Kele, Mésároš, Desat, Černý, Páleník e) želiari: Zajac, Jančár, Moravčík, Antoš, Hudec, Hurta, Dehec, Surovka, Krbačka, Bednár, Lédec, Provazník, Mihálik, Kolár, Čižmár, Večera, Horňák, Cibák, Vlk, Habula, Mišák, Behul, Straka, Blaho, Kadlec, Kudelka, Višňovksý, Zucho,  Pasecha,  Varhalík,  Košík, Kuruc, Ševčík, Rachtík   f) podželiari: Vrana, Poľák, Brezmena g) sluhovia a personál v kúriách šľachticov: Szirányi, Grman, Ladunek, Daniel, Krupa, Bolla, Kadrlák, Barošík, Lédeczy, Filkas, Polužanský, Žáčik, Pálenčík, Blaha, Čech, Lehocký, Turay, Pupák, Varga, Paška, Smida, Hrčka, Kancér, Minteleš, Čásár, Kuna, Dunajček, Luby, Nádašdy, Gaydanovský, Lukotky h) obecní zamestnanci: Krajček, Smuda, Korhan, Gajdoš, Volár, Dáni, Kubíňák, Jelen, Odrobina, Holý, Trdlík, Stázi, Viktor, Bundáš.

Čápor:

Podľa daňového súpisu z r. 1750/51: a) roľníci - gazdovia: Babocký, Brúnaj, Palko, Šurába, Kubo, Greguš, Lorgo, Valo, Vičík, Beláš, Hrebík, Kovár, Šimko, Roháč, Ligač, Melichar, Bjedy, Marikovič, Kutný, Vencel, Balon, Kučera, Marušinec, Dávid, Cyprián, Sárosi, Zeman, Bednár, Hracký, Tkáčik, Hodul, Sloboda, Barčák, Babka, b) želiari: Gucký, Jucha, Fogada, Chinoran, Pohánka, Vítek, Kalina, Kaluža, Vajdík, Gubáň, Staríček, Kolár, Marušinec, Bárna, Tabák, Mucha c) podželiari: Bjedi, Strapatý, Budai, Klimek, Koleso, Múdry, Babin, Jánoščík, Svrčina d) obecní sluhovia: Kútny, Lizáčik, Tomašek, Dubček, Piešťanský, Chudý e) cudzinci: Súkeník ( z Nitry), Janeška, Dohat, Horňák, Černý a Major ( všetci z Cabaja). Roku 1795 pribudli mená Kĺbik, Olach, Ďurina, Šimčík, Cígler, Astaloš, Rovňan, Kavčák, Uhlík.

V Cabaji polo podľa tohto daňového súpisu 16 zemanov, v Čápore ani jeden. Veľkostatko mali ( v Cabaji): Szorényi (10 sluhov), Gellérd (14 sluhov), Sotét ( 6 sluhov); ostatní mali len paholkov. V Cabaji bolo 12 roľníkov - gazdov, najväčšia výmera 41 meríc, najmenšia 10 meríc. V Čápore 47 roľníkov - gazdov: traja mali po 82 meríc, traja po 61 meríc, štyria po 43 - 48 meríc, dvadsiati ôsmi po 41 meríc, desiato po 20,5 merice, ďalší traja, počítaní v súpise ako roľníci, nemajú udanú veľkosť poľa. Čáporskí želiari obrábali vinice, cabajskí polia.

 

Spracované podľa pamätnej publikácie 840. výročie obce


 
ÚvodÚvodná stránka